1/3 - To jediné, co nás môze oddeliť od Boha
V dnešnej dobe je interrupcia (umelý potrat) chránená zákonom, prostitúcia má právnu ochranu a veštiarne svoje služby ponúkajú v nákupných centrách; a dlho by sme mohli pokračovať vo vymenovávaní tých činností, ktoré ľudia často nepovažujú za hriech, pričom Biblia jednoznačne áno. Je zjavné, že je obrovský rozdiel medzi názorom Biblie a názorom väčšiny ľudí pri posudzovaní konkrétnych činov. V pozadí tohto všetkého sa však nachádza odlišné chápanie hriechu dvoch svetonázorov.
Práve preto prvou otázkou nie je, či tá alebo onaká vec je hriechom, ale skôr to, že čo vôbec chápeme pod pojmom hriech. K tomu, aby sme sa v tejto konkrétnej veci mohli zorientovať, je potrebné najprv definovať hriech. Darmo by sme niekomu hovorili, že napríklad homosexualita je hriech, keď on to podľa svojho ponímania hriechu za hriech nepovažuje. Preto je veľmi dôležité, aby sme vniknutím do pozadia konkrétnych hriechov pochopili, čo je vlastne jeho podstatou, pôvodom a vplyvom, z čoho potom môže pochádzať správne pochopenie spasenia, iných biblických učení, respektíve v neposlednom rade aj obrátenie sa z hriešnych skutkov! Boh túto otázku považoval za takú dôležitú, že učenie o hriechu skryl do harmonogramu dejín spasenia vekov sveta, ba čo viac, tomuto učeniu podriadil i napravenie vesmíru. V nasledujúcich častiach sa preto nebudeme prioritne venovať rad radom konkrétnym hriechom bratých z Biblie, ale sa pokúsime pochopiť učeniam o hriechu jednotlivých vekov sveta.
Je hriech vytvorený skrze zákon?
Predtým, ako by sme sa k tejto otázke priblížili z aspektu biblického svetonázoru, musíme sa pozrieť na to, ako ľudia premýšľajú o hriechu dnes. Humanistický (v zlom zmysle slova) a morálne liberálny svetonázor dnešnej doby nevidí hriech ako samostatnú, objektívnu, metafyzickú a duchovnú skutočnosť, ale tak, ako keby bol hriech vytvorený skrze zákon. Inými slovami podľa tohto chápania hriech bez zákona, alebo nezávisle od zákona ako taký neexistuje, ale rodí sa iba v tom momente, keď zákon o niečom prehlási, že je to hriech.
Za touto domnienkou stojí zjavne myšlienka, podľa ktorej neexistuje také vonkajšie, večné a od nás nezávislé meradlo, na základe ktorého by sa dalo určiť čo je hriech a čo nie je. Kvôli nedostatku tohto meradla sa porovnávacím bodom stal človek, porovnaním ku ktorému sa rozhodne či určitá vec je, alebo nie je hriech. Riešenie sa zdá byť jednoduché: čo je človeku na škodu, to je hriech, čo mu na škodu nie je to nie je ani hriech.
Beztoho, že by sme sa pustili do abstraktných rozborov, je dôležité poznamenať, že toto chápanie sa prvý krát vyvinulo v čase gréckych sofistov, ktorých pozornosť sa z tajomstiev vesmíru upriamila na ľudské veci. V súčasnosti sa výrok Protagorasa už stal príslovím: "Meradlom každej veci je človek." Dôsledok gréckeho humanizmu, v ktorom človek stojí v centre pozornosti sa chápal v tom čase ako pozitívum, čo v praxi znamenalo vyslobodenie človeka z hrôzostrašného sveta mytologických bohov a spochybnenie právoplatnosti autority nemorálnych bohov vládnuť nad ľuďmi. Preto každopádne to bol v tom čase odvážny čin mysliteľov zvoliť si hoci aj smrť, len aby boli ľudia vyslobodená spod tradičného uctievania démonov. List z obdobia apoštola Pavla
Iná vec je, že myslenie, ktoré stavalo človeka do stredobodu pozornosti sa potom neskôr vbudovalo do európskej kultúry najme vtedy, keď ho znovu objavili v období renesancie, aby naň už nikdy nezabudli. V dnešnej dobe z hodnôt renesančného humanizmu veľa neostalo, ostali len hodnoty morálneho relativizmu, ktorý posudzuje pojem hriechu na základe človeka, lenže už nie rebelujúc proti gréckym bohom, ale proti jedinému, spravodlivému a živému Bohu. A to už vôbec nie je to isté.
Predstaviteľom jednej z radikálnych foriem svetonázorov súčasnej doby bol nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Jeho chápanie hriechu až dodnes silno ovplyvňuje európske zmýšľanie. Nietzsche v podstate tvrdil to, že náboženstvo židov a neskôr kresťanov umelo vytvorilo biblický pojem hriechu, ktorý pohanské národy predtým nepoznali a že kvôli tomu sa v ľuďoch vybudovalo ľstivé vedomie hriechu a trápiace výčitky svedomia. Myslel si, že hriech nie je objektívna duchovná skutočnosť, ale že ho vyvolal takzvaný židovsko-kersťanský morálny zákon. Ľudstvo považoval od počiatku za dobré, lenže v tomto počiatočnom dobrom, pohanskom pra-stave nemohlo ľudstvo zotrvať preto, lebo ho židovsko-kresťanský zákon, ktorý ešte odvtedy kontinuálne drží ľudí v otroctve, zdeformoval. Podľa Nietzsche-ho tento stav zaťažený úzkosťou, vedomím hriechu a výčitkami svedomia sa skončí iba vtedy, ak budú takí ľudia, ktorí budú dostatočne odvážni na to, aby zbúrali a vedome narušili židosvko-kresťanský morálny zákon.
Hocako zarážajúci je názor ku ktorému Nietzsche dospel, no nemôžeme však poprieť fakt, že to z čoho vychádzal má určité opodstatnenie, že z časti konštatuje podobnú vec ako apoštol Pavol. Pavol v liste Rimanom píše, že "zo zákona je poznanie hriechu" (Rim 3:20), a potom trošku neskôr tvrdí, že "hriech som nepoznal; (poznal som ho) len skrze zákon, lebo ani žiadosť by som nebol poznal, keby zákon nebol povedal; nepožiadaš! Ale hriech, keď sa mu prikázaním dostala príležitosť, vzbudil vo mne všelijaké žiadosti. Lebo bez zákona je hriech mŕtvy. Ja som však žil kedysi bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil, a ja som umrel; i ukázalo sa, že prikázanie, ktoré mi malo poslúžiť na život, bolo mi na smrť. Hriech totiž, keď sa mu prikázaním dostala príležitosť, oklamal ma a tým ma usmrtil." (Rim 7:7-11) Pavol ďalej dodáva, že Zákon nielenže oživí hriech, ale ho aj zosilní a rozmnoží: "Do toho ešte popri tomu prišiel aj zákon, aby poklesok rozhojnil." (Rim 5:20) Pravdou je teda, že morálny zákon, ak sa ho snažia uplatniť bez vedenia a vlády Svätého Ducha, človeka zdeformuje. Pozrime sa do očí realite a buďme úprimní: takých zlých, akými sa dokážu stať nábožní ľudia, nenájdeme ani medzi nenábožnými, "hriešnymi" ľuďmi. To je jeden zo základných posolstiev kresťanstva (viď: farizeji).
Podobnosť medzi Nietzschem, potomkom nemeckej evanjelickej pastorskej rodiny, a apoštolom Pavlom sa v tomto bode končí. Apoštol Pavol si však konzekvenciu vyvodil takto: "Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vôbec nie!... A tak zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. Teda to dobré spôsobilo mi smrť ?! Vôbec nie ! Ale, hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi tým dobrým smrť, aby sa (tak) hriech tým prikázaním stal nadmieru hriešnym. Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu." (Rim 7:7-14) Nietzsche, v protiklade s týmto tvrdením videl v židovsko-kresťanskom morálnom zákone najväčšieho nepriateľa a zohaviteľa ľudstva. Čo je rozhodujúcim rozdielom v spôsobe rozmýšľania týchto dvoch ľudí? To, že podľa Nietzsche-ho by hriech ani neexistoval, keby ho zákon nebol vytvoril; podľa Pavla však hriech už existoval aj v období pred zákonom, t.j. bez zákona takisto existoval, len nebol poznateľný. Ak je to skutočne tak, potom hriech je od "našej mysle nezávislá", objektívna a duchovná skutočnosť.
Ako Pavol rozmýšľal o hriechu? Čo pochopil Pavol v súvislosti s hriechom, a čo pred Nietzschem ostalo zahmlené? Odpoveď na tieto otázky nájdeme tam, kde Pavol hovorí o dobe svedomia.
Odpoveď Pavla
Podľa učenia Svätého písma dejiny sveta smerujú k Bohom danému cieľu na základe konkrétneho harmonogramu. V tomto harmonograme za sebou nasledujú rôzne éry sveta, ktorých určenie a dobu trvania určil Boh. Na počiatku dejín ľudstva napravenie univerzu začal Boh takou dobou, v ktorej nedal žiadny zákon pre ľudstvo padnuté do hriechu.
Pavol v liste Rimanom hľadá odpoveď na to, aký cieľ Boh s týmto sledoval: "Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože zhrešili. Až do zákona bol totiž hriech na svete, hriech sa však nepočíta, keď nie je zákon. Ale smrť panovala od Adama do Mojžiša aj nad tými, čo nehrešili na spôsob priestupku Adamovho. Adam je však obrazom Toho, ktorý mal prísť. (Rim 5:12-14)
Pavol tu hovorí o období, ktoré bolo pred ustanovením zákona, ktoré skúmatelia biblie často nazývajú "obdobím svedomia". V tomto období od Adama po Nóacha Boh vôbec nedal zákon pre ľudí, ktorí bez zákona vlastne počas 1656 rokov nemali jasno v tom, čo je hriechom a čo nie, a preto žili podľa vlastných žiadostí a svedomia. Robili to, čo uznali za vhodné, to považovali za správne čo chceli, a netrápili sa v ich osobnom živote, lebo "hriech sa však nepočíta, keď nie je zákon" . Boh potrestanie Kaina a potom Lámecha za ich vraždy zakázal: iba ten mohol rátať s trestom, kto by ich potrestal. Bola to ozajstná "ultraliberálna" doba, priam Nietzsche-ho sen: Boh zakázal človeku uplatňovať právo - a morálny zákon ešte nezjavil. Nikto nemohol vedieť, že modloslužobníctvo, smilstvo, krádež, vražda atď. sú hriechom; ľudstvo sa v plnej miere opieralo o svoje svedomie.
Ale, vlastne aký cieľ mal Boh s touto skutočnosťou? Odpoveď na túto otázku nám dáva koniec vety: "Ale smrť panovala od Adama do Mojžiša aj nad tými, čo nehrešili na spôsob priestupku Adamovho." Pavol apoštol na základe faktu, že kvôli pádu do hriechu nezomrel iba Adam, ktorý vlastne v skutočnosti porušil príkaz Boha, ale že aj jeho potomkovia rad-radom zomreli, poukazuje na to, že "až do zákona bol hriech na svete" . Jediný rodokmeň národov v Biblii, ktorý pokladá za dôležité uvádzať okrem mien a veku každého človeka aj to, že "a zomrel" , je rodokmeň národov v období od Adama po Nóacha. Prečo bolo potrebné tento fakt uvádzať pri každom mene ? Lebo kým v dnešnej dobe je pre nás samozrejmé, že každý človek zomrie, vtedy to bola pre ľudstvo zarážajúca skúsenosť. Asi ešte dlho čakali, že snáď ten nasledujúci človek nezomrie - ale zomrel.
V skutočnosti to pochopíme až vtedy, ak sa pozrieme, ako Biblia definuje smrť. Podľa listu Rimanom je smrť "odmena za hriech" , inými slovami následkom hriechu. Teda z hľadiska Biblie - smrť nie je nejakou biologickou zákonitosťou, ako to dnešný človek modernej, materialistickej a prírodovedeckej civilizácie vidí. Práve preto na základe smrti Adamových potomkov Pavol prichádza k tomu poznaniu, že hriech musel byť prítomný aj v období svedomia, aj keď nebol zákon na základe ktorého by sa hriech bol dal preukázať alebo právoplatne odsúdiť. Chápme správne čo Pavol hovorí: "hriech sa však nepočíta, keď nie je zákon" . Ľuďom žijúcim v období pred zákonom teda Boh až po potopu nepočítal hriechy individuálne. Smrť, ktorá ich zasiahla nebola Božím trestom, ale pramenil priamo z prítomnosti hriechu. Samotný hriech, ako skrytá a neodhalená transcendentálna skutočnosť, ich zabil. Na základe tohto apoštol Pavol hlavné posolstvo obdobia svedomia vidí v tom, že hriech je objektívnou duchovnou (metafyzickou) realitou, ktorý existuje a je prítomný aj vtedy, ak neexistuje žiadny zákon, ktorý by ho mohol preukázať.
Biblia - Hriechy citu
- Nevďačnosť (2Tim 3:2).
- Neúcta a neposlušnosť voči rodičom (2 Mojžiš 20:12, 21:17; Mt 15:3-6; Ef 6:1-3) Samozrejme dieťa je poslušné svojim rodičom kým je maloleté. Ctiť ich však musí aj ako dospelý. Úcta vo Svätom písme obnáša aj to, že v staršom veku, ak je potrebné sa o rodičov postará aj finančne
- Zlosť, zlomyseľnosť, zloba (Rim 1:29)
- Skazenosť, bezcharakternosť (Rim 1:29)
- Závisť (Rim 1:29)
- Nenávisť, nenávistnosť, vražda (2Mojžiš 20:13). Nenávisť v Novej zmluve sa už považuje za vraždu (Mt 5:21-26; 1Ján 3:15). Je dôležité tu spomenúť rôzne druhy rasovej nenávisti, a aj z tých je najhorší antisemitizmus: to je aj okultný hriech, lebo je proti Bohom vyvolenému národu a proti Božiemu plánu, ktorý chce Boh s nimi vykonať (1Mojžiš 12:3), 27:29; 4Mojžiš 23:7-8; Rim 11:11-32).
- Výmyselníci zla (Rim 1:30)
- Vierolomnosť (Rim 1:31)
- Neláskavosť (Rim 1:31)
- Neudobriteľnosť, držanie hnevu, horkosť (Rim 1:31)
- Nemilosrdnosť (Rim 1:31)
- Nepriateľstvo (Gal 5:20)
- Hnev (Gal 5:20)
- Zvady, rozbroje, neposlušnosť (Gal 5:20). Hocijaký odpor voči Božej autorite.
- Neláskavosť (Rim 1:31)
- Sebeckosť, sebaľúbosť, egoizmus (2Tim 3:2).
- Nezmieriteľnosť (2Tim 3:3)
- Krutosť (2Tim 3:3)
Táto, tak ako aj nasledujúce zostavy hriechov boli vyhotovené na základe tzv. "katalógov hriechu" nachádzajúcich sa v Biblii: 2Mojžiš 20:3-17; Mk 7:20-23; Rim 1:18-32; 1Kor 5:11, 6:9-10; Gal 5:19-21; 2Tim 3:1-5.
Pavol tvrdí, že tí, ktorí spáchali hriechy v období svedomia, tí nehrešili na spôsob priestupku Adamovho, ale inak. Takže to ani neprichádza do úvahy, že by priamy potomkovia Adama nespáchali hriechy v období svedomia. Otázkou je len to, ako spáchali to, čo spáchali ? Apoštol Pavol v pôvodnom texte v súvislosti s Adamovým hriechom používa slovo neprávosť (porušenie hriechu, parabasis), čím poukazuje na to, že Adam mal zákon: "Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš." (1Mojžiš 2:16-17) Práve preto, keď Adam spáchal hriech, vedome porušil zákon, bol teda hoden rozsudku, jeho hriech mu bol započítaný. Na druhej strane zas Pavol ohľadom ľudí žijúcich v období svedomia hovorí, že oni páchali hriechy inak, lebo nemali zákon, ale hriechy páchali bez zákona, preto im neboli ich hriechy započítané - a predsa zomreli. Prečo? Lebo hriech už bol na svete prítomný a zabil ich.
Čiže, modloslužobníctvo, homosexualita alebo veštectvo nie sú hriechom iba od vtedy, keď to o nich Mojžišov Zákon povedal, ale boli to hriechy už aj vtedy keď ich ešte Zákon nevyniesol na svetlo. Pavol to koncipuje tak, že pri vzniku zákona už existujúci hriech iba "využil príležitosť", aby sa zviditeľnil, zosilnel a rozmnožil. Je to podobné, ako keď na hodine chémie v priesvitnej tekutine skúšame lakmusovým papierom preukázať jej zloženie. Jednotlivé chemické prvky sa samozrejme nedostali do priesvitnej tekutiny v tom momente, keď sa lakmusový papier zafarbil, ale až vtedy sa stali viditeľnými. Podobne hriech existuje aj vtedy, ako duchovná a metafyzická realita, keď ho práve nevykazuje žiadny morálny zákon. To je Pavlovo predom dané dementovanie Nietzsche-ho ideí - v ktorej Nietzsche poukazuje aj na to, že keď sa ľudstvu podarí v budúcnosti zbaviť zjavenia židovsko-kresťanskej morálky ( na čom v súčasnosti tvrdo pracuje), to neprinesie zlatý vek (prívrženci New Age-u rozmýšľajú podobne ako Nietzsche), ale Zem zmení na peklo a vyprovokuje u Boha jeden ďalší globálny súd.
2/3 - To jediné, co nás môze oddeliť od Boha
Keď "zlaté pravidlo" neplatí
Na základe horeuvedeného môžeme obdobie svedomia kľudne chápať aj ako predobraz dnešného (v zlom zmysle slova) humanistického svetonázoru. Ľudia sa už skoro bez zábran vyžívajú vo svojich skazených žiadostiach, Biblický pojem hriechu sa im už stal hmlistým, veci o ktorých Biblia so šľachetnou jednoduchosťou hovorí, že je hriech nazývajú "problémom", genetickou danosťou, alebo alternatívnym životným štýlom. Tragické je v tomto, že Biblia nehovorí o víťazstve obdobia svedomia, ale práve o opaku, teda o tom, že sa už dávno potvrdil krach humanistického (v zlom slova zmysle) a morálne liberálneho svetonázoru, a aj Nietzsche-ho chápanie morálky skrachovalo. V období svedomia sa už pred päťtisíc rokmi potvrdilo, že človek sám od seba nie je schopný na dobré. Ľudstvo páchalo novšie a novšie hriechy, totálne sa démonizovalo a nakoniec prišla potopa.
S obdobím svedomia sa len začalo božie učenie o hriechu skryté v harmonograme vekov sveta. Síce z hľadiska našej témy nás zaujíma práve toto obdobie, ale oplatí sa krátko zhrnúť hlavné prvky tohto šesťtisíc ročného učenia odohrávajúceho sa na pódiu dejín. Skrze obdobie svedomia Boh zjavil a dokázal to, že hriech je objektívnou duchovnou a metafyzickou realitou, ktorý nezávisle od zákona existuje a ničí. Ďalším veľkým vekom sveta bolo obdobie Mojžišovho Zákona, ktorého úlohou bolo zviditeľniť predtým neviditeľnú duchovnú realitu hriechu v rámci židovstva, a tiež aj dokázať, že z vlastných síl nie je možné sa ho zbaviť. Vďaka Bohu, že tento príbeh sa tu nekončí, lebo až potom vytvoril Boh obdobie milosti, ktoré nás učí pravde, že skrze Božiu milosť je možné oslobodiť sa od hriechu.
Biblia - Sexuálne hriechy
-Smilstvo (2Mojžiš 20:14; 5Mojžiš 22:23-24; Rim 1:29; 1Kor 5:1-13, 6:9-20). Každý sexuálny vzťah, ktorý sa odohráva mimo manželskej zmluvy uzatvorenej s osobou iného pohlavia na celý život: je smilstvo - aj vtedy, ak sa sexuálny akt neodohrá až do konca, ba už aj vtedy ak sa to začína v srdci alebo v oku (Mt 55:27-30).
-Cudzoložstvo (3Mojžiš 18:20; 5Mojžiš 22:22). Mimomanželský sexuálny vzťah osoby, ktorá žije v manželstve; sexuálny vzťah osoby, ktorá nežije v manželstve s osobou žijúcej v manželstve.
-Rozvod (Mt 5:31-32, 19:3-9). Bezdôvodné rozviazanie manželstva. Oprávneným motívom rozvodu podľa Novej Zmluvy môže byť iba mimomanželský vzťah druhej strany (Mt 5:32, 1Kor 7:10-17.). Každý rozvod uskutočnený z iného dôvodu kvalifikoval Ježiš ako cudzoložstvo a smilstvo.
-Bujarosť (zmyselnosť): každý neprirodzený a perverzný skutok, hoci aj v rámci manželstva: sexuálny akt počas menštruácie (3Mojžiš 18:19, 20:18) neprirodzený sexuálny akt, poškvrnenie (krvismilstvo) (3Mojžiš 18:6-18; 1Kor 5:1-5), nudizmus, pornografia (video, film, kniha atď.: Mt 5:27-30), prostitúcia (5Mojžiš 23:17), znásilnenie (5Mojžiš 22:24-27) atd'
-Iné závažné perverzity: homosexualita (3Mojžiš 18:22, 29, 20:13; Rim 1:24-27; 1Kor 6:9), sodomia(2Mojžiš 22:19, 3 Mojžiš 18:23-29), transvestitizmus (5 Mojžiš 22:5) a každá podobná perverzita a nehanebnosť.
-Nečistota (3 Mojžiš 15:16-18; 5 Mojžiš 23:9-11; Rim 1:24; Gal 5:19). Sem patrí v prvom rade sebaukájanie.
-A každá podobná perverzita a nehanebnosť. sodomia (5Mojžiš 22:24-27)
Pozrime sa teraz na konkrétny príklad k čomu vedie v praxi to, keď ľudia popierajú objektivitu hriechu. V súčasnosti ľudia rozvod považujú za hriech prípadne iba vtedy, keď v rodine napríklad tri deti, ktorých osobnosť by sa rozvodom rodičov hlboko narušila; alebo ak by sa rozvádzajúci sa pár po rozvode dostal do neriešiteľnej finančnej situácie atď. Predpokladajme však, že v manželstve nie sú deti, a aj v oddelenom živote by mali obaja dobré finančné zázemie; ba čo viac, predpokladajme ešte, že ani sa nemajú radi, prípadne sa ani nikdy neľúbili, vzali sa z omylu. Predpokladajme ďalej, že by sa dokázali rozviesť v pokoji a priali by (už po boku niekoho iného, po boku tej pravej lásky) tomu druhému to najlepšie. Ešte ani "zlaté pravidlo" by nebolo porušené, lebo však presne to chcú spraviť tomu druhému, čo aj sebe prajú: rozviesť sa.
Môžu sa rozviesť manželia bez hriechu podľa Božieho Slova? V zmysle slov Ježiša Krista: v žiadnom prípade nie. A tu sa to nádherne objaví, že hriech nie je iba to o čom ľudia sami rozhodnú, že to škodí druhému človeku, ale tu ide o oveľa viac a o iné, tak ako aj to, že manželstvo nie je len o nás, ale aj o Bohu.
Pôvod hriechu
Ale niekto by sa mohol opýtať: "čo máme rozumieť pod tým, že hriech je objektívna duchovná realita?" Znamená to, že hriech je taká skutočnosť, ktorá pochádza z nadprirodzeného sveta. Preto iba Boh vie správne čo je hriech a čo nie. To je základom toho, že to nie je dané napospas meniacim sa morálnym hodnotám jednotlivých vekov a kultúr.
K tomu, aby sme pochopili vznik hriechu sa musíme vrátiť k stvoreniu duchovných bytostí. Podľa apoštola Jána sám Boh je láska, ktorý sa o svoju lásku chcel podeliť aj s inými bytosťami, preto stvoril najprv duchovné bytosti. Z dôvodu, že vzťah založený na láske môže existovať iba medzi slobodnými osobami, preto Boh nestvoril "stroje", ale slobodné, samostatné bytosti, ktorým dokonca dal aj oblasti nad ktorými mohli vládnuť. Sloboda však v nesie v sebe možnosť nezávislosti. Keď Boh dal slobodu svojim stvoreniam, On dopredu vedel, že bude aj vzbura a dopredu sa postaral o riešenie takejto situácie.
Biblia - Hriechy mysle
-Pýcha mysle (1Mojžiš 2:16-17, 3:1-6; 1Jn 2:15-16).
-Neprávosť, ľstivosť, falošné ideológie (Rim 1:29).
-Pyšnosť, spupnosť, nafúkanosť (Rim 1:30; 2Tim 3:2-4).
-Nemilovanie Boha (Rim 1:30)
-Bláznovstvo (Rim 1:31; Žalmy 14:1). Toto sa nevzťahuje na prirodzené schopnosti, ale na tú duchovnú lenivosť a nerozumnosť, kvôli ktorej sa ľudia stanú prívržencami nepremyslených hlúpostí (Prísl 24:9)
-Nerozvážnosť (2Tim 3:4).
Luciferov pra - hriech bol v tom, že si myslel, že jemu danú oblasť môže riadiť aj nezávisle od Boha. Lucifer nebol hlúpou bytosťou, však Biblia o ňom tvrdí, že bol plný múdrosti (Ez 28:12), ktorú mu Boh neodňal ani po páde, lenže on ju začal používať na dosiahnutie skazených a zlých cieľov. To, že si táto bytosť s mimoriadne veľkou múdrosťou mohla myslieť, že sa jej vzbura podarí, nám naznačuje to, že Boh pri rozdeľovaní moci bol veľmi štedrý a že v podstate riadenie obrovskej časti univerzu zveril svojim stvoreniam. Podľa proroka Ezechiela Lucifer dostal veľkú moc. Boh ho poveril vedením značnej časti univerzu, preto aj mohol veriť, že jeho vzbura bude úspešná. Pravdepodobne jedine tajomstvo Krista nepoznal (1Kor 2:8). Jeho pokus stať sa nezávislým Boh posúdil ako hriech, lebo narušil Boží poriadok. Vtedy toto môžeme pochopiť, ak trošku skrátene predpokladáme, že: aj keby mal Lucifer predstavu, že v jeho odtrhnutej ríši sa uskutoční svet mieru a blahobytu a, že tým nikomu neublíži, aj vtedy by však spáchal hriech. Lebo už samotná nezávislosť od Boha je podstatou hriechu (čo samozrejme nikdy k ničomu dobrému a ani mieru nebude viesť.
Podstatou pra - hriechu je teda odmietanie Božieho poriadku, nezávislosť od nej - to je duchovným a metafyzickým pozadím a základom všetkých ľudských hriechov. Kto spácha konkrétne smilstvo na zemi, alebo kto kradne, závidí, cudzoloží, nadáva, ten v podstate odmieta večné Božie zákony, ktoré udržiavajú večný poriadok v univerzu. Práve na toto sa Boh odvolával, keď sa pýtal Jóba, že "kto to zatemňuje moju radu nezmyslenými slovami?" Jób (38:2)
Biblia - Duchovné (náboženské a okultné) hriechy
- Uctievanie iných bohov (2Mojžiš 20:3). Pre každého človeka je bohom to, čo je zmyslom jeho života, to od čoho čaká riešenie a to čo je v strede jeho srdca. Všetko, čo sa okrem, namiesto alebo popri Biblickom Bohu dostane do stredobodu nášho života je iný boh. Väčšinou sú to: peniaze, majetok, dobré meno, vplyv, moc, rodina, láska, krása, rodič, dieťa, úspech, vedomosti, uznanie, povolanie, cirkevná služba, my sami, atď. Iným bohom je každá duchovná alebo pozemská bytosť, ku ktorej sa niekto modlí (svätí ochrancovia, anjeli atď.), od ktorej očakáva konečné riešenie, ktorej odovzdáva svoj život okrem živého Boha. Iným bohom(i) je každý boh(ovia) mimobiblického náboženstva.
- Modloslužobníctvo (2Mojžiš 20:4-6). Je to klaňanie sa, kľaknutie náboženským cieľom pred hocijakým obrazom, sochou, rytinou, symbolom alebo inou materiálnou vecou, modlenie sa k nim, alebo ich pomocou, alebo služba (zdobenie, nosenie kvetov, atď.)
- Branie Božieho mena nadarmo (2Mojžiš 20:7). To sa vzťahuje predovšetkým na to, keď niekto svoje myšlienky prezentuje tak, ako keby to bola od Boha pochádzajúca pravda, svoj názor alebo iné ľudské učenie predkladá odvolávajúc sa na Boha alebo s Božou autoritou. Sem patrí aj každé falošné učenie a proroctvo, ktoré neprávom okupuje Božiu autoritu, aby sa takto dostal do životov ľudí a manipuloval ich. Okrem toho sem patrí aj každé nadarmo brané Božie meno (hociktoré Jeho meno), bezdôvodné opakovanie Jeho mena a aj prázdne náboženské reči a rozhovory.
- Prikázanie zachovania soboty (2Mojžiš 20:8-11) v Novej Zmluve je v platnosti už iba v duchovnej rovine (Kol 2:16-17).Jeho duchovný význam sa vzťahuje na mier a pokoj života z viery. (Žid 4:1-11)..V Novej Zmluve teda porušenie soboty znamená hriech nevery a hriech ospravedlnenia sa zo skutkov.
-Okultné hriechy (5Mojžiš 18:9-14; Gal 5:20).Sem patrí každé také nadväzovanie kontaktu alebo hľadanie kontaktu s nadprirodzeným svetom, ktoré sa k nadprirodzenému nepribližuje skrze poslušnosti k Božiemu Slovu a Svätému Duchu a ani nie skrze obrátenia sa zo srdca, konkrétne napríklad nasledovné: tancovanie stolíka, veštenie z dlane, grafológia, expresná senzualita (ISP), hypnóza, sugescia, autogénny tréning, meditácia, joga, astrológia, horoskop, levitácia, každá forma predpovedania budúcnosti, tarokk-karty, kyvadlo, čierna mágia, biela mágia, vyvolávanie duchov (špiritizmus, médium), používanie čarovných slov, čarodejníctvo (používanie nadprirodzenej sily v záujme toho, aby naša vôľa bola uskutočnená - to môže byť aj nezákonná modlitba, citové vydieranie alebo moderná psycho- -technika obchodovania), čary (hypnóza, každá forma sugescie), očarovanie (manipulácia s milosťou, s láskou, s hnevom alebo smútkom, keď niekto citovo viaže k sebe niekoho, aby mu vnucoval svoju vôľu alebo ilegálne vnikol do súkromia a citového sveta niekoho - sem patria aj určité smery psychológie), preklínanie, fetiši (používanie vecí z nadprirodzeného dôvodu, amulety, veci prinášajúce šťastie, atď.), jasnovidectvo, povera, videnie mŕtvych, vyvolávanie mŕtvych (zhováranie sa s mŕtvymi alebo aj modlenie sa k nim), biorytmus, výklad snov, bosoráctvo, kontrola mozgu, Darnell- tréning, činnosť guru, masírovanie chodidiel, lotérie. Náboženský okultizmus: falošné proroctvo, odpor proti Svätému Duchu, neposlušnosť (1Sam 15:22-23).
3/3 - To jediné, co nás môze oddeliť od Boha
Prvotný hriech
Apoštol Pavol vo viackrát citovanej časti listu Rimanom opisuje udalosť, kedy hriech vstúpil z večnosti do viditeľného sveta: "Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože zhrešili. Pavol v tejto časti hovorí v podstate o dvoch typoch hriechu. Prvý je prvotný hriech, ktorý ľudia dedia po Adamovi. Tento hriech "na základnom chode" vplýva na každého človeka bez toho, že by vykonal hocičo zlé. V podstate človek už pri počatí je v prvopočiatku od Adama hriešny: "Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka." (Žalm 51:7) Skutočný hriech je však ten, ktorý človek v skutočnosti spácha. V súvislosti so vzťahom týchto dvoch hriechov apoštol Pavol zdôrazňuje, že v poradí je prvý prvotný hriech, na základe ktorého ľudia páchajú skutočné hriechy, lebo už od počiatku je v nich prvotný hriešny a skazený charakter.
Podstatu prvotného hriechu však ľudia veľakrát nechápu a často počuť otázky ako: "Prečo by som mal byť zodpovedný za Adamov hriech?" alebo "Čo ja môžem za to čo spravil Adam?" atď. Práve preto sa teraz v krátkosti pokúsime posvietiť na podstatu prvotného hriechu. Vychádzajme z tých otázok, ktoré sme pred chvíľou citovali a ktoré ľudia aj naozaj kladú. Na tieto otázky má apoštol Pavol opakujúci sa výraz v Biblii, že "teraz hovorím tak, ako ľudia zvyknú." Pavol chce týmto poukázať nato, že Boh tie isté veci, z perspektívy večnosti a zo spoločnej znalosti minulosti, prítomnosti a budúcnosti, vidí jedným slovom inak ako ľudia. Pavol sa týmto nevyhýba otázke, ba čo, on sám uvádza najzarážajúcejší a veľmi vyostrený príklad, keď sa v liste Rimanom pýta, či je faraón týrajúci Izrael zodpovedný za svoje skutky, keď mu tieto skutky určil Boh? Odpoveď je, že áno je zodpovedný. Ale potom ako môže byť Boh spravodlivý? Čo asi povie Boh faraónovi pri poslednom súde, keď sa bude obhajovať tým, že zatracujúci rozsudok nie je spravodlivý a že on spravil iba to, na čo ho Boh určil a inak konať nemohol? Ale potom ako môže Boh jeho skutky súdiť?
Predtým než by sme zodpovedali tieto otázky, zoberme si aj druhý príklad, ktorý síce priamo nie je v Biblii, ale ľudia sa no to často pýtajú. Aký večný osud bude mať pri poslednom súde ten oceánsky domorodec žijúci v stredoveku, ktorý svojim spôsobom chcel byť dobrým človekom, celý svoj život sa snažil dodržať všetky predpisy a zvyky svojho kmeňa, ale akurát do jeho bydliska neprišiel ani jeden misionár a preto, nie z vlastnej chyby, zomrel tak, že nikdy nepočul o Biblii, ani nevedel kto je Ježiš Kristus a preto sa samozrejme ani nemohol obrátiť. Ako môže byť Boh spravodlivý, keď rozsudkom tohto človeka bude zatratenie? Čo odpovie Boh, keď mu táto osoba pri poslednom súde povie, že on za to nemôže, že sa neobrátil a preto považuje svoj rozsudok za nespravodlivý? Biblia to koncipuje ako všeobecný princíp, že aj v takomto prípade bude ten človek zatratený, lebo zo stvoreného sveta a z vlastného svedomia malo každé stvorenie spoznať existenciu Boha, Jeho charakter a zákony a zato, že tak nikto neučinil môže zdedený hriech. Je to jedine naša zodpovednosť (Rim 1:18-25). Kvôli Adamovmu hriechu by zatratenie celé ľudstva bolo v Božích očiach právoplatné.
Odpovede na tieto otázky je potrebné hľadať v prvotnom hriechu. Prvotný hriech musíme v podstate chápať ako porušenie zmluvy: „Oni však prestúpili zmluvu v Ádáme.“ (Ozeáš 6:7) V raji Boh v osobe Adama uzavrel zmluvu s celým ľudstvom, tak ako hlava štátu zastupuje celý národ pri podpise kontraktu. O tomto duchovnom princípe, že večný Boh, stojaci nad časom, v osobe, s ktorou uzavrel zmluvu, vidí aj jej potomkov, hovorí list Židom 7:9-10 v súvislosti s Abrahámom a Lévim: „A aby som tak povedal: aj sám Lévi, ktorý prijíma desiatky, odovzdal desiatky skrze Abraháma, veď bol ešte v bedrách otca, keď mu Melchisedek vyšiel naproti."
Podľa tohoto slova, keď Abrahám dával desiatok Melchisedekovi, tak v Božích očiach aj Abrahámov budúci pravnuk, vtedy ešte nenarodený Lévi, dal Melchisedekovi desiatok. Boh z aspektu večnosti na Léviho pozeral tak, že už bol v Abrahámovom lone pri jeho stretnutí s Melchisedekom. Podobne ako u Abraháma, Boh aj pri uzavretí zmluvy s Adamom, videl v Adamovi jeho potomkov, čiže celé ľudstvo, rovnako ako aj medzinárodná zmluva podpísaná hlavou štátu v diplomacii platí pre celý štát, a aj pre nasledujúcich prezidentov. Keď Adam zhrešil, vtedy sme v Božích očiach všetci zhrešili.
Je dôležité zdôrazniť, že túto zmluvu neporušil Boh, ale ľudské pokolenie, ktoré už pri páde do hriechu bolo v Adamovom lone, a ktoré sa skrze toto porušenie všeobecne dostalo do právnej polohy porušenia zmluvy. Práve preto po jednostrannom rozviazaní zmluvy ani jeden človek nie je v tej právnej polohe, aby od Boha žiadal také veci, ktoré On garantuje iba v rámci zmluvy. Kvôli porušeniu zmluvy však bude Boh spravodlivo brať na zodpovednosť celé ľudstvo a medzi nimi aj faraóna.
Musíme pochopiť, že od okamihu porušenia zmluvy, Boha nič neviaže k tomu, aby dal človeku milosť. Ba čo viac, Boh by postupoval právoplatne a spravodlivo aj vtedy, ak by od Adama nedal milosť na spasenie ani jednému človeku. Aj keď Božia dobrota v prípade povolania určitých ľudí prekročí svoju vlastnú spravodlivosť a právoplatnosť, kvôli tomu však ostatní spravodlivo zatratení ľudia nemôžu povedať, že Boh je voči nim nespravodlivý, lebo niektorých omilostil. Boh nedlhuje milosť nikomu, lebo potom by to nebola milosť, ale právoplatný údel (t.j. na čo by mal človek právo, na čo by si mohol nárokovať). Keby sme to chápali tak, že Boh je povinný dať ľuďom milosť, zanikla by podstata milosti. Ale ak nám ju predsa len dá, sláva Mu za to!
Aj Ježiš na príklade o najímaní robotníkov do vinice poukázal na túto právnu situáciu, keď hovoril o hospodárovi, ktorý si skoro ráno najal nádenníkov, potom aj o deviatej, napoludnie, poobede, o tretej a nakoniec o piatej hodine. S tými, ktorí robili od skorého rána sa hospodár dohodol na „denári“, ale večer pri vyplácaní aj tí, čo prišli najneskôr, dostali denár. Vtedy pracovníci, ktorí robili od skorého rána, a ktorí v súlade so zmluvou dostali svoju mzdu, začali reptať a hospodára obvinili z nespravodlivosti, na čo im on odpovedal: „Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem?“ (Mt 20:15)
Apoštol Pavol v liste Rimanom poukazuje na to, že počiatočný hriech je univerzálny, a že sa dá z neho vyslobodiť výlučne skrze znovuzrodenie. Čiže nie je biblicky podložený názor, podľa ktorého iba verejní zločinci budú zatratení alebo prípadne ani oni, ale ak bol niekto v podstate dobrý človek, automaticky bude spasený.
V Biblii sú veľmi jasné kritériá na získanie večného života. Človek sa musí znovuzrodiť, aby mohol byť oslobodený od počiatočného hriechu a z toho prameniaceho zatratenia. Tieto fakty však v dnešnej dobe zahmlieva humanistický názor, ktorý sa v protiklade s horeuvedenými skutočnosťami môže odvolať práve na druhú kapitolu v liste Rimanom ako protiargument: „Veď, keď pohania nemajú zákona, od prírody činia, čo požaduje zákon, nemajúc zákona, sami sú si zákonom ako takí, ktorí dokazujú, že im je konanie podľa zákona vpísané do srdca. O tom im súčasne vydáva svedectvo svedomie a ich myšlienky, keď sa navzájom obžalúvajú, ale aj obraňujú; v ten deň Boh bude súdiť tajné veci ľudí podľa môjho evanjelia skrze Ježiša Krista.“ (Rim 2:14-16)
Podľa humanistického chápania Biblie táto časť (Rim 2:14-16) dokazuje to, že vidíte - vidíte, predsa len existovali v dejinách takí pohania, ktorí boli schopní na základe vlastného svedomia činiť počas svojho života dobro, a tak získať sympatie Boha a spasenie. S touto teóriou je iba jediný problém, a síce, že takí ľudia od Adama po vzkriesenie Ježiša Krista, ktorých svedomie sa nezdeformovalo a boli schopní bez chýb vykonávať Boží zákon, kvôli univerzálnosti prvotného hriechu na tejto zemi nežili.
Preto táto časť (Rim 2:14-16) sa môže vzťahovať výlučne na tých ľudí, ktorí síce pochádzajú z národov, ale časom sa znovuzrodili a v dôsledku toho sa v ich živote skoncovalo s prvotným hriechom a jeho následkami, aby sa čoraz viac stali schopnými naplniť Božiu vôľu. Na toto sa odvoláva aj výraz, že „konanie podľa zákona je im vpísané do srdca“. Apoštol Pavol teda v tejto časti hovorí o kresťanoch s novým srdcom a živým duchom.
Týchto kresťanov uvádza tiež ako príklad pre židovských kresťanov, ktorí sa chvália Zákonom a kvôli Zákonu si myslia, že sú spravodlivejší ako ostatní. Pavol hovorí, že znovuzrodení veriaci pochádzajúci z národov ich zahanbia, lebo Zákon nie je schopný zbaviť život človeka prvotného hriechu, a ani nie je schopný vytvoriť v ňom nové srdce, lebo toto je možné vybudovať iba skrze znovuzrodenie prameniace z viery v Ježiša Krista.
